Chcela som byť “ženská”

Mnohým ženám sa podarilo spojiť materstvo, prácu aj svoje záujmy a pritom ostali aj dobré matky a manželky.

Celý život sa stretávam s pozitívnymi reakciami na to, ako som to dokázala ja. Mať deti aj firmu, vždy pracovať, všetko stíhať a byť pritom fit. A v súčasnosti mať pri dieťati čas aj sama pre seba a svoje záujmy a šport. Nebolo to ale vždy tak.

Je to preto, že ma stále niečo ženie vpred, je to sila, energia chcieť niečo zažiť, chtíč sa niečo nové naučiť, vymyslieť a hlavne- niečo tu po sebe zanechať. Sú to činnosti , ktoré mi vracajú vietor do mojich plachiet. Lebo ak nemám vietor, stagnujem a prešľapujem na mieste.  A to je ten najhorší stav, ktorý som neraz zažila.

Časom som však pochopila, že aj takéto obdobia musia prísť, aby sa žena zotavila, vylízala staré rany a opäť povstala.

Kde sa rodí taká súťaživosť. Je to povaha? Je to skúsenosť? Je to lekcia v živote, ktorá nás prinúti na sebe makať ?

Diamanty vznikajú pod tlakom, a preto bez tlaku zostávame stáť a uhlík ostane stále uhlíkom. Ten tlak, bolesť a rany nás posúvajú.

Kde sa zrodila mužská sila? Niet nad vlastnú skúsenosti a pár rokov života v horších podmienkach vo vás zrodia veľmi silné a bojovné zviera. Ochotné bojovať za svoju dvojčlennú rodinu, za svoje dieťa a za to, aby malo všetko, čo k životu potrebuje. Asi niekde tu bol zrod mojej bojovnosti a straty ženskej časti. Nedôvera v muža, bolesť, ktorú vám spôsobil, naštartovala boj, útok a silu.  

Boj proti mužom ako takým. Boj za ženy, ktoré dokážu všetko samé. Boj ženy, ktorá na to, aby vychovala dieťa, nepotrebovala nikoho a nič.

Na druhej strane, okrem toho, čo žena s mužskou silou dokáže, k nej prichádza aj posudzovanie. Buď ženská, neukazuj, čo všetko dokážeš, nechaj sa hýčkať, nezarábaj, ak si na materskej, buď doma a staraj sa. Buď ženou.

Prvé tehotenstvo vo mne vzbudilo bojovné zviera , druhé skúsilo nasilu zabiť samú seba a podvoliť sa a tretie žije bez masky na tvári a až teraz som takou ženou, matkou, akou skutočne som.

Obdivujem ženy – pravé matky, ktoré s pokojom a pokorou príjmu svoju úlohu a venujú svoj čas rodine a výchove detí. Bolo obdobie, kedy som sa pýtala žien na materskej, ako to zvládajú ? Chcela som byť ako ony.

Odpoveď bola takmer vždy rovnaká. Nenašli vraj nič iné, čo by ich napĺňalo. Toto je ich úloha a rola v momentálnom období. Ani ženy, ktoré potrebujú stále niečo robiť a byť v pohybe, nie sú zlé a ani ženy, matky, ktoré sa oddajú materstvu, nie sú zlé. Každá sme iná, každá to cítime inak a čo je hlavné robíme to, čo nám je prirodzené. Nie to, čo chce náš muž, alebo naši rodičia a okolie.

Za každých okolností to, čo cítim ja. Nie sebecky. Ale s láskou a prirodzene.

Ja som to nedokázala ani raz. Chcela som byť iná, podľa predstáv rodiny, manžela.

Nedala som to a som rada.

Prečo o tom píšem? Pretože práve ženy, ktoré sa nepostavia a nepovedia, čo vlastne chcú, častokrát skončia veľmi nešťastné, frustrované a zlomené.

Rovnováha je ten zázračný stav, ktorý by sme mali dosiahnuť a jedine ňou sa vyhneme šialenstvu a extrémizmu.

Čo je zdravé a čo už choré?

Samozrejme, ak matka nechá dieťa v pôrodnici alebo opustí rodinu, pretože sa jej zachcelo slobody, to je niečo, čo bude mať časom v jej vnútri trpkú príchuť.

Ale vybudovať rovnováhu uvarenú z ingrediencií, ako sú vlastné záujmy, chvíľka pre seba, čas pre rodinu, starostlivosť, láska, prispôsobivosť- skutočne navodia pokoj v duši.

A s partnerom, ktorý stojí pri vás a prijme vás takú, aká ste, ide všetko ľahšie. Ale na to, aby vás takú prijal, sa musíte taká ukázať. Neskrývajte sa za predstavy iných.

Buďte divoké a zároveň láskavé.