Detská rebélia? áno :)

Nedávno som išla z jedného zdravotného strediska a predo mnou išla mamička s dcérou. Tá si veselo poskakovala a užívala si každý zoskočený schod, ktorý zdolala.

Matka rovnakú radosť neprejavila. Začala po malej vrieskať: „Prestaň, ešte jeden skok a skončíš v nemocnici!“

 „Nie, “ 🙂 povedalo dievčatko.

„Skončíš s otrasom mozgu ako tvoj brat minulý rok !“ „Nie, “ a skákala ďalej. Matka už úplne vo vývrtke sotila malú a tá skoro padla. Neviem, čo si to úbohé dievča mohlo  myslieť, ale obávam sa , že si to bude pamätať ešte veľmi dlho. V každom prípade mala úplne po nálade.

Čo robíme a hovoríme my a čo počujú deti ?

My dospelí kadečo povieme a vôbec si neuvedomujeme, čo našimi slovami spôsobíme.

Tieto slová nespôsobia to , že dieťa prestane ľúbiť rodiča, ale spôsobia to , že dieťa prestane mať rado samé seba.

A to je potom beh na dlhé trate. Často na to ani neprídeme. Dnes sa o tom dosť píše, skúma a venuje, ale mnoho ľudí, rodičov neprijme svoje pochybenie a označia dieťa ako divné, neschopné a zlé.

A vlastne ani nemusí, lebo je už neskoro a dieťa už ako dospelý človek sa musí samé popasovať so svojimi komplexami, bolesťami a nevysvetliteľnými vecami, ktoré sa mu dejú. Mám tu rôzne chuťovky a vety, ktoré rodičia hovoria deťom.

„Nikdy nič nedokončíš! Nič nerobíš poriadne ! Ty nikdy nebudeš mať peniaze ! Musíš sa učiť. Keď nebudeš mať titul, tak skončíš ako bezdomovec. Vyberaj si školu podľa toho, koľko budeš zarábať. Nerobíš nič iné, len sedíš pri počítači a ješ.“

Toto je  príklad viet, ktoré boli smerované práve na dieťa, ale sú aj úžasné vety , ktoré si rodičia povedia medzi sebou a naše zlatíčka, aj keď zaujaté hrou, si pekne kódujú do svojej nevinnej hlavičky vety, ktoré dospelý povedia. Je jedno, že sa ich netýkajú.

Napríklad: „Bohatí sú len tí, čo robia podvody, špinavé peniaze.“ Pomenovávanie  iných ľudí … „tamten podvodník, tamten hajzel, ten chudák. Nikdy nebudeme mať dosť peňazí.“  

Ďalším nástrojom je viera. Ja vieru, či už kresťanstvo alebo katolíctvo volám a vnímam ako vieru strachom. A nemusí to byť len viera, stačí obyčajné zastrašovanie alebo vyhrážanie. Najlepšie ohnivým peklom.

Vieru musí každý zažiť sám a keď sa dieťa pýta na veci a ono sa určite pýtať bude, odpovedzte mu tak, ako to vnímate vy. Nevnucujte svoj názor, svoje vierovyznanie. Viera je krehká ako láska a cestu k človeku si musí nájsť sama.

Prečo chceme manipulovať naše deti, prečo sme boli manipulovaní my ?

Ten najväčší zázrak a tým je vznik už dokonalého človeka- dieťaťa v ženskom tele, vznikne bez nášho pričinenia. Vznikne z lásky a niekedy aj bez nej. Dokonalé  stvorenie. My oproti tomu nedokážeme nič. A napriek tomu to dokonalé chceme zmeniť najlepšie na náš obraz. A takto sa ten obraz nesie z generácie na generáciu. Zabíjame prirodzené a podporujeme neprirodzené.

Prečo?  Pretože to tak má byť. Pretože žijeme v omyle, že všetci máme byť na jedno kopyto a poslúchať. Správať sa slušne a nedajbože, ak ste iný alebo máte dieťa, ktoré sa javí „ inak „ , ste odsúdení vy a pokiaľ si nenájdete podobne zmýšľajúcich ľudí vedomých ako ste vy, bude zaručene trpieť aj vaše dieťa.

Mám reálnu skúsenosť s deťmi a musím povedať, že deti sú tí najlepší učitelia. A keď ich necháte rebelovať, ukážu vám hravý spôsob života, ukážu svoje talenty, ukážu svoju jedinečnosť. Milujem malých rebelov, ktorí majú už ako maličké deti svoj názor na svet, svoju prirodzenú hrdosť a jedinečnosť.

A som si na 100 % istá, že žiadna tvrdšia výchova by z nich nič iné neurobila.  Spôsobila by len to, že ich osobná cesta za šťastím a poznaním samého seba by bola oveľa dlhšia. Prešli by robením toho, čo chcem ja, plnením mojich snov, absolvovaním mojich neúspešných snov, až by sa prebrali v tridsiatke a zistili, že vlastne nevedia, kým sú.

Že stoja pred prázdnotou a musia začať odznova. Stáva sa to často ľudom na vysokých postoch a ľuďom, ktorí celé detstvo boli pod tlakom svojich rodičov a ich manipulácie. 

Z vlastnej skúsenosti som zvolila cestu voľnej výchovy  a nie učiť alebo manipulovať, ale deti viesť. Nie nútiť moje názory, ale povedať ich, ak sa dieťa pýta a nechať voľnosť ich fantázií.

A hlavne žiadne zastrašovanie a vyhrážanie …no teda aspoň som sa snažila. Určite sa mi v nervoch podarilo vypustiť z úst aj to. Pamätám si, keď som svoje deti porovnávala s inými. Pamätám si na vety o porovnávaní mňa a môjho dieťaťa. Nerozumela som, prečo nie je ako ja, prečo nemá toľko energie, prečo im tak všetko dlho trvá, prečo sú spomalené.

Pochopenie prišlo, až keď som pochopila, aká som ja sama. A to, že moje deti sú iný ľudia ako ja. Sú celkom iný, majú iné zmýšľanie, iné potreby, iné priority a inú úlohu na tomto svete.

A v momente, kedy to človek zistí, uvedomí si, že akákoľvek snaha, sťažovanie, porovnávanie, ohováranie, vyhrážanie, nútenie je zbytočné.

Sťažovaním sa rodine, známym a kamarátom o tom, aké ja moje dieťa hrozné, aké je to ťažké a podobne, len vnáša viac a viac energie do problému.

Porovnávanie s inými? Len ničí sebavedomie, zabíja kreativitu a vytvára komplexy

Vyhrážanie ? Tvorí len strach. Znižuje sebavedomie. Robí z človeka poslušnú handru bez vlastného názoru.

Nútenie? Úplne zbytočné. Spoznaj svoje dieťa, identifikuj, aký je typ a podľa toho nastav stratégiu.

To, že máte doma dieťa, ktoré si vie samé upratať, má rado poriadok a rado sa učí neznamená, že ono je to pravé a dieťa, ktoré má s týmito činnosťami problém, je zlé.

Rozdiely sú v tom, aké to dieťa je už od narodenia. Ak sa narodí dieťa so zmyslom pre harmóniu s vonkajším svetom, bude zo svojej prirodzenosti plniť príkazy.

Ak sa vám narodí dieťa so silnou autoritou a s potrebou mať na všetko logické vysvetlenie a dôvod, tak vaša výchova môže veľmi rýchlo stroskotať.

Nechajme deťom ich prirodzenosť a nezabíjajme ju manipuláciou. Ak chcete, dieťa vám dovolí ho spoznať a ak budete chcieť pochopiť, prečo sa dieťa kamarátky 2 hodiny hrá s jednou kockou a to vaše zatiaľ rozobralo polovicu domu, zvládnete to.

Len treba chcieť prijať, že je iné a poradiť sa s ľuďmi, ktorý majú podobnú skúsenosť. Žiadne nervy, krik, ani vyhrážky nepomôžu. Možno máte doma malého génia alebo malú liečiteľku, tak im dajte šancu sa prejaviť a niečo nás naučiť.

Malí rebeli nie sú zlí. Sú len krásne iní a potrebujú naše pochopenie a pomoc. A nájsť v nich to dobré a to silné, čo v nich je.