Dokonalý svet

Nudím sa. Išla by som na masáž.

Dám si sushi alebo tatarák? Bože, potrebujem nový účes a nejakú procedúru na tvár. Vyzerám hrozne.

Toto je len malá ukážka (aj mojich) úvah a myšlienok v mojej hlave za posledné obdobie.

Niečo mi na tom ale nesedelo. Vytratila sa radosť byť na materskej, byť doma začalo byť za trest a takto som to pociťovala aj ja. Nebyť v práci bolo tou najhoršou predstavou. Nemôcť si robiť, čo chcem, nepredstaviteľné.

Fuj. Áno, hnusne konzumná spoločnosť nás dohnala k takémuto zmýšľaniu nad životom. Máme všetko a predsa nič. Áno, mali sme všetko a ja osobne som to veľmi pociťovala. Nie, že by som túžila po zlej situácii, ale niekde hlboko som mala pocit, že toto nebude trvať večne, pretože pre nás už nič nebude mať cenu a skutočnú hodnotu.

Pamätám si na chvíle, keď som potrebovala peniaze a z bankomatu som skúšala vyberať a nemala som ani na jednej karte. Často som bývala v mínuse, ale musím povedať, že v tom čase som mala oveľa viac energie na zmenu, niečo vymyslieť, urobiť. Ako povedal M. R. Štefánik: „Rastúcimi prekážkami rastie moja energia na ich riešenie.“

Tak to presne je. Tento komfort nás ľudí dostal na hranicu prežitia, na hranicu života bez dôvodu a cieľu. Mať všetko je o ničom a zabíja v nás kreativitu, spolupatričnosť, lásku a pocit že sme jedno.

V jednom výskume vedci skúmali správanie sa myší v dokonalých podmienkach. Výsledok ukázal, že myši začali byť znudené, zdeprimované a začali sa správať deštruktívne.

Medzi nimi a nami nie je veľký rozdiel a naše správanie je veľmi podobné.

Ničíme planétu, nemyslíme ďalej za dvere nášho domu a našej egoistickej mysle. Situácia, ktorá je vo svete, je smutná, ale nutná. Nutná, aby sa ľudstvo prebralo. Ak tento vírus vyprodukovala príroda, tak jej zaň ďakujem, pretože ona vie, čo robí. Vnímam to ako vyššiu moc.

Ak by som verila konšpiračným teóriám, že vírus unikol a vyrobili sme ho sami, tak áno, aj to bolo nutné, aby ľudia vedeli, že sa dokážeme sami zničiť.

Je mi z toho zle a zároveň veľmi smutno. Nie sme sami. Máme rodiny, blízkych, deti a hlavne naši seniori sú najviac postihnutí a ohrození. Ovláda nás strach a stres z toho, čo bude, ale skúsme myslieť pozitívne. Strach nás oslabuje. Skúsme vnímať situáciu ako čas na zamyslenie, čas na váženie si toho, čo máme, čas na uvedomenie si, že dnes mám všetko a zo dňa na deň môžem o všetko prísť.

Nedokázala som takto myslieť. Bola som tiež už napadnutá vírusom, nie Covidom, ale vírusom ľudstva, ktoré už nemalo hranice a prestávali sme ho mať pod kontrolou. Často sme riešili zbytočnosti na sociálnych sieťach, mnohí sa len chválili, aby dráždili druhých a pritom v ich vzťahoch bol smútok a prázdno. Ani ja nie som iná.

Teraz je čas ukázať sa a zmeniť sa. Nie bojovať, ale prijať situáciu s pokorou. Myslime na tých, ktorí sú dnes chorí, ako sa musia báť, na tých, ktorí sú sami, opustení a nemá im kto pomôcť. Na ženy, ktoré sú dnes v pôrodniciach, aby priviedli na svet svoje dieťa. A nehovoriac o zdravotníkoch a lekárov, ktorý čelia riziku a neistote. Držme prosím spolu, lebo verím, že dobré myšlienky a dobrá energia, ktorá z nás pôjde, sa dokáže kumulovať a rásť.

Neustále sa modlime za našu zem a za ľudstvo, aj keď skazené, ale zároveň krásne. Koľko krásy dokázal človek vytvoriť, koľko umenia, hudby , dobrých vecí. Myslime na ne. Môžeme začať šíriť zlé myšlienky, akí sme zlí, ako sme všetko zničili. Je to pravda. Áno, zničili, ale tým nikomu nepomôžeme.

Myslime na to, čo dobré dnes môžem urobiť, komu môžem pomôcť. Stačí, ak začneme v malom, v našich rodinách.

Ak neviem pomôcť, tak aspoň nech neškodím.

Verím Slovensku, že budeme krajina, ktorá vďaka opatreniam dokáže prejsť touto skúškou bez obrovských strát. Straty budú určite. Je zbytočné vravieť nie. A prosím tých, ktorí sa nechcú chrániť a stále nevedia vyhrať boj so svojim egom, nech to urobia, nie pre seba, ale pre druhých. 

Tak ešte raz- ak neviem pomôcť, nech aspoň neškodím.